Príhovor PhDr.Jozefa GEFFERTA na pomaturitnom stretnutí
17.júla 2010
Vážené spolužiačky a spolužiaci, dámy a páni.
Mám tu česť privítať Vás na tomto pomaturitnom stretnutí a som rád, že sa tu stretávame po toľkých rokoch v zdraví a pohode.
Okrúhle 50. výročie od našej maturity je naozaj príležitosť trochu sa zastaviť a zaspomínať. Po maturite sme sa všetci rozbehli do života a každý z nás sa uplatnil v tých najrozmanitejších pozíciách a profesiách.
Nechcem však teraz nostalgicky spomínať na mladé roky, pretože odvtedy sa v našich životoch veľa zmenilo, ale jedno je fakt – táto škola zohrala v našom živote nezastupiteľnú úlohu. Každý z nás, tu v tejto bardejovskej škole si začínal uvedomovať, aké miesto v živote zaujme, tu sa začínali naše životné víťazstva a možno aj prehry.
Na tieto roky máme veľa krásnych spomienok –S odstupom času spomíname, ako sme sa pred 53 rokmi stretli v IX.A triede – mladučkí, nezrelí, trochu vystrašení, ale odhodlaní niečo dokázať. Spomíname na spolužiakov, na to, ako sme boli či neboli pripravení na vyučovanie, spomíname na prvé študentské lásky, na našu stužkovú zábavu, či možno aj na tie „Čaje o piatej“ , a na mnoho iných udalostí.
Určite každé maturitné stretnutie má svoje neopakovateľné čaro. Kto sa však dožil toho päťdesiatročného, iste nám dá za pravdu, že v takomto prípade vystupuje do popredia citovosť, intenzita znovuprežívania zašlých študentských čias. Áno, emocionálnu náplň nášho stretnutia ovplyvňuje čas, zdravie aj životné okolnosti. Neviem, či to môžem tak povedať, keď vidím vaše optimistické pohľady, že päťdesiate výročie možno vnímať ako časovú hraničnú čiaru – keď možno ešte len v podvedomí – budúcnosť začíname skúmať s pochybnosťami – ozaj, koľko takýchto stretnutí nám dopraje Všemohúci Pán ?
Pocit spôsobený spoločným prežívaním zašlých bezstarostných študentských čias sa za takýchto okolností ničím nedá nahradiť. Z druhej strany okrúhlych päťdesiat rokov núti zamyslieť sa nad podstatou života ako javu - jeho neustálym pohybom, zmenou. A to tým viac, že tieto stretnutia sa konajú obyčajne už za neprítomnosti tých, ktorí nás formovali a vďaka ktorým toho času študentský kolektív držal pospolu. Práve preto nezastupiteľné miesto pri našich spomienkach majú aj naši učitelia, najmä náš triedny profesor pán Jozef Baran, ale spomeniem aj ďalších ako pán Jozef Šnábel, pán Andrej Kačmarík, pán Michal Rohaľ, pán Prokipčak, pani Horáková, pán Eliaš, pán Marcin a ďalší učitelia, ktorí zostali v našich mysliach a spomienkach. Niektorí síce už nežijú , ale pri tejto príležitosti treba všetkým úprimne poďakovať za to, čo pre nás v tejto škole urobili a myslím si, keby tu boli medzi nami, iste by sa tešili z našich úspechov.
Spomíname dnes aj na našich spolužiakov, ktorí sa nedožili dnešného slávnostného dňa . Sú to: Marta Holtmanová, Ján Hatala, Imrich Čurný, Mária Tkačíková, Ľudovít Žarnovský, Juraj Rohaľ, Ján Marinčín a Terézia Bosáková. Prosím, venujme im krátku spomienku a vo chvíli ticha vyjadrime ... Večné odpočívanie daj im Pane... Ďakujem.
Vážení prítomní,
Táto škola nás nielen dnes, ale aj po mnohé roky spájala, a ja si dnes pripadám, že som tu v jednej dobrej rodine, cíťte sa tu ako doma, prežívajme toto naše stretnutie s láskou, ktorá nás spája. Želám vám krásny podvečer , dobrú chuť k jedlu a pripíjam na zdravie všetkým nám.
Na zdravie !